Proroctvo indiánskeho náčelníka

proroctvo indianskeho nacelnika

Indiánsky kmeň Dwanwishov žil na území dnešného severoamerického štátu Washington. Jeho náčelník Seathl napísal prezidentovi Spojených štátov Franklinovi Piercemu / 1853 – 1857 / odpoveď na návrh, aby kmeň predal svoje územie. List je ojedinelým historickým dokumentom, v ktorom sa odzrkadľuje filozofia Indiánov. Je priamo neuveriteľné, ako mohol Indián už pred takmer poldruhým storočím iba z niekoľkých malých skúseností s belošskou  civilizáciou domyslieť budúce problémy sústavného ničenia životného prostredia človeka.

Veľký náčelník z Washingtonu posiela slová. Želá si kúpiť našu zem. Veľký náčelník tiež posiela slová priateľstva a prianie mnohého šťastia. Je to od neho veľmi láskavé, aj keď už vieme, že len málo potrebuje naše priateľstvo. Avšak my musíme rátať s jeho ponukou, pretože vieme, keď sa s ním nedohovoríme, biely muž príde so svojimi pištoľami a vezme si našu zem…

Moje slová sú ako hviezdy. Tie sa neschovávajú. Ako sa môže kúpiť alebo predať nebo či teplo zeme? Táto myšlienka je nám cudzia. Ani dodnes nie sme majiteľmi sviežosti vzduchu ani trblietania vody. Ako ich môžeme kúpiť? My sa rozhodujeme v našom čase. Každá časť tejto zeme je svätá pre môj ľud. Každá ihlička žiariacej pínie, každý piesočnatý breh, každá hmla v temnom lese, každé svetlo i bzučiaci hmyz je svätý v pamäti i skúsenosti môjho ľudu. 

My vieme, že biely muž nerozumie našim zvykom. Preňho je jedna časť zeme ako druhá, pretože on je nevyspytateľný čudák, ktorý príde v noci a vezme si pôdy, koľko chce. Zem nie je jeho sestra, ale jeho nepriateľ, a keď ju dobyje, pokračuje ďalej. Opustí hroby svojich otcov, a nezaujíma ho to. Ulúpi pôdu svojich synov, a nezaujíma ho to. Hroby otcov a práva narodenia jeho synov sú zabudnuté. Jeho nenásytnosť hltá zem a za sebou necháva len spúšť.

Pri pohľade na mestá bolia oči červeného muža. Ale to azda preto, že červený muž je divoch a nerozumie tomu. Niet jediného pokojného miesta v mestách bielych. Jediného miesta, kde by sa mohlo načúvať šuchotu listov alebo šepotu krídel hmyzu. Ale to azda preto, že som len divoch a nerozumiem životu bieleho muža. Hluk otupuje uši. A čo zostáva v živote, keď človek nemôže načúvať nádhernému kriku nočného vtáka či žiab poblíž večerného jazera? Indián dáva prednosť mäkkému zvuku vetra, vanúcemu nad hladinou jazera a vôni rovnakého vetra umytého posledným dažďom alebo vôni pínií. Vzduch je cenný pre červeného muža. Pretože všetky veci spája dýchanie: zvieratá, stromy, ľudí. Zdá sa, že biely muž nepozoruje a necíti vzduch, ktorý vdychuje. Ako muž umierajúci po mnoho dní, aj on je ľahostajný pred vôňami.

Ak ja poviem prijímam, položím jednu podmienku. Biely muž sa musí mať k zvieratám v tejto krajine ako k svojim bratom. Ja som divoch a nepoznám nijakú inú cestu. Videl som tisíce bizónov, hnijúcich na prériách, opustených bielym mužom, ktorý sa viezol pomimo vlaku a zabíjal ich. Ja som iba divoch a nerozumiem, ako môže byť železný tátoš, ktorý dymí, dôležitejší ako bizóny, ktoré my zabíjame len preto, aby sme prežili. Čo znamená človek bez zvierat? Ak všetky zvieratá zmiznú, človek vymrie z veľkého osamotenia duše, lebo akákoľvek vec, ktorá sa stane zvieratám, stane sa aj ľuďom. Všetky veci sú vzájomne spojené. Všetko, čo bolí zem, bude bolieť aj synov tejto zeme.

Naši synovia videli svojich otcov pokorených v porážke. Naši bojovníci cítili hanbu a ich dni sa premenili na smútok. Poškvrnili si telá sladkými jedlami a ohnivou vodou. Malú dôležitosť bude mať miesto, kde prežívame naše dni. Niekoľko hodín neskôr, niekoľko málo zím viac a ani jeden zo synov veľkých kmeňov, ktoré svojho času prebývali na tejto zemi či putovali v malých skupinkách po lesoch, nezostane, aby plakal nad hrobmi ľudu, ktorý býval taký mocný a taký plný nádeje.

Bieli tiež odídu, a možno rýchlejšie ako ostatné kmene. Pokračuje poškvrňovanie ich lôžka  a v istú noc skončia zadusením vo svojom vlastnom plytvaní. Keď budú všetky bizóny zničené, všetky divé kone skrotené, tajné kúty lesov plné pachu ľudí a pohľad hôr preplnený hovoriacimi niťami, kde zostane krovie? Zmizne. Kde ostane orol? Zmizne. Čo to znamená, dať zbohom lastovičkám a poľovačke? Koniec života.

My by sme azda rozumeli, keby sme vedeli, o čom biely muž sníva, aké nádeje predkladá svojim deťom cez dlhé zimné večery, aké predstavy ho v myšlienkach spaľujú, aby si mohol predstavovať zajtrajšok. Avšak my sme iba divosi.  Sny bieleho muža sú pre nás skryté. A pretože sú schované, my pôjdeme našou vlastnou cestou. Ak prijmeme, bude pre nás zabezpečená rezervácia. Tam azda budeme môcť žiť pár dní, ktoré nám zostanú, ako si prajeme my. Až posledný červený muž zmizne zo zeme a jeho spomienka bude len tieňom mraku križujúceho prériou, tieto brehy a prérie bude vlastniť duch môjho ľudu, pretože on miluje túto zem, ako miluje práve narodené dieťa tlkot srdca svojej matky. Ak vám predáme našu zem, milujte ju tak, ako sme ju milovali my. Chráňte ju tak, ako sme ju chránili my. Držte vo svojich mysliach spomienku na zem tak, aká bola, keď ste ju zaberali, a s celou vašou silou a vašou mocou a so všetkými svojimi srdcami ju uchovávajte pre svojich synov.

zdroj: Magazin poľovníka/preložil Vladimír Kolenčík

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.