„Opatrne som otvorila truhlu a pomaly do nej vložila obradnú plachtu. Začala som ju zdobiť už v mladom veku, vkladala som do náročných výšiviek celú svoju šikovnosť, pretože tá je naozaj dôležitá. Nesmela som zabudnúť ani na smútočný odev. Nahradila som tvrdú obuv plstenými papučami, aby som neklopkala zvuky.„Opatrne som otvorila truhlu a pomaly do nej vložila obradnú plachtu. Začala som ju zdobiť už v mladom veku, vkladala som do náročných výšiviek celú svoju šikovnosť, pretože tá je naozaj dôležitá. Nesmela som zabudnúť ani na smútočný odev. Nahradila som tvrdú obuv plstenými papučami, aby som neklopkala zvuky.„
„Priložila som vreckovku, peniaze na cestu na druhý svet a pretože som katolíčka, pridala som pátričky, svätý obrázok z púte a Bibliu. Moja suseda z dediny, ktorá je evanjelička, mi povedala, že do svojej truhly vložila aj spevník. Všetko toto bolo potrebné pre moju prípravu. Veď už nám obom prešlo štyridsať, a je čas sa pripraviť na odchod.„Priložila som vreckovku, peniaze na cestu na druhý svet a pretože som katolíčka, pridala som pátričky, svätý obrázok z púte a Bibliu. Moja suseda z dediny, ktorá je evanjelička, mi povedala, že do svojej truhly vložila aj spevník. Všetko toto bolo potrebné pre moju prípravu. Veď už nám obom prešlo štyridsať, a je čas sa pripraviť na odchod.„
Na Slovenskej dedinke
Na slovenskej dedine to nebolo nič výnimočné. Už v tomto veku sa sedliačky začali pripravovať na odchod z tohto sveta, ako píše etnografka a historička Zora Mintálová Zubercová v knihe „Ako sme kedysi žili“. Muži to väčšinou nechávali na manželky alebo príbuzných.
Posledný pokoj v minulosti
Aj ženy v mestách si pripravovali do truhly všetko potrebné, len obradné plachty si nevyrábali. Vybrali si žalm a verš na úmrtné oznámenie, obľúbenú pieseň a spísali zoznam tých, ktorým mali oznámiť ich smrť. Mintálová Zubercová píše, že všetkým bolo ľahšie na duši, keď vedeli, do ktorého hrobu ich pochovajú. Niektorí sedliaci mali dokonca na povale uloženú aj truhlu.
Prípravy
Nedostatočné prípravy na odchod zo života mohli byť zdrojom trápenia, ako to vystihol etnograf Ján Čaplovič vo svojej práci „Slováci v Uhorsku z 19. storočia“. Opisuje príhodu z roku 1819, kedy chudobná vdova povedala farárovi, že sa smrti nebojí, ale potrebuje dosky na truhlu. Susedia jej nakoniec dosky obstarali, no vdova sa roztrpčila a vyčítala im, že by ju chceli už pochovať, ale to by z nej nič nebolo, lebo ona ešte chce ďalej žiť.
Starostlivosť o dôstojný odchod
Historička a etnologička Katarína Nádaská hovorí, že aj v nedávnej minulosti si starší ľudia kupovali rakvu, pripravovali si šaty do truhly a zabezpečovali si hrobové miesto. Robili to nielen pre odbremenenie príbuzných, ale aj pre istotu, že po smrti budú pochovaní podľa svojich predstáv.
Posledné rituály
Tradične ľudia zomierali doma, a to najmä v prípade, že nebola vojna alebo nešťastie. Čím bol človek starší, tým viac sa na smrť pripravoval duchovne aj prakticky, často spôsobené chorobami ako mor, cholera a hladomor. Smrť bola prirodzenou súčasťou života pre celé generácie ľudí.
Viara v život po smrti
Ľudia sa na smrť chystali s vierou v potrebné rituály a sviatosťami, čo im prisľubovalo večný život a spásu. Ak sa rituály a sviatosti nedodržali, hrozilo večné zatratenie. V prípade epidémií, kedy zomreli v spoločných hroboch, príbuzní nemohli dať mŕtvemu cirkevný pohreb ani peniaze pre prevozníka Chárona.
Predzvesť odchodu
Znamenia, ktoré predpovedali smrť, boli napríklad nepokojné správanie sa domácich zvierat, prílet havrana alebo divého holuba. V snoch sa smrť predpovedala prostredníctvom bielych predmetov a znamení, ako sú biela stena, nový dom, žena oblečená v bielom, biely vták, biely kôň, mútna voda, svadba alebo cesta.
Búchanie na okno, spadnutie obrazu či zastavenie hodín sa považovalo za predzvesť smrti podľa Mintálovej Zubercovej ešte v druhej polovici 20. storočia.
Starostlivosť o zomierajúceho
Pri zomierajúcom sa striedali príbuzní, ktorí sa modlili. Ak človek zomieral doma, svietila pri ňom domáca sviečka hromnička, ktorá sa svätila na Hromnice. Sviečka mala pomôcť umierajúcemu v jeho odchode.
Etnografka Ľudmila Pulišová z Gemersko-malohontského múzea dodáva, že ak bol niekto smrteľne chorý, „snažili sa mu umieranie uľahčiť položením na slamu alebo na zem, ktorá mala chorému odovzdať životodarnú silu“.
Staré vzory a nové cesty
Zomieranie doma prestalo byť bežné po druhej svetovej vojne s postupným zlepšovaním a lepšou dostupnosťou nemocníc. „Pred päťdesiatimi rokmi už bola smrť vytláčaná zo spoločnosti. Niektoré frázy budovateľov socializmu pôsobili, akoby ľudia mali žiť večne,“ hovorí Nádaská. Už sa zomieralo prevažne v nemocniciach, a nastúpila inštitúcia domova smútku, kde sa s nebožtíkom mohli pozostalí rozlúčiť.
Okrem toho sa začal uprednostňovať kremačný spôsob pochovávania, a vznikali krematóriá a urnové háje. Aj keď sa zomieranie v nemocnici stalo štandardom, Nádaská tvrdí, že ľudia sa vždy podvedome bránili tejto zmene. „Spočiatku sa tento trend objavoval len v mestách. Na vidieku ešte aj v 70. rokoch 20. storočia ľudia chceli zomrieť doma. Napríklad ak bol niekto tak vážne chorý, že už nebola šanca na jeho záchranu, príbuzní si ho brali domov, aby zomrel v pokoji medzi blízkymi.“
Vývoj zomierania a pohrebov v histórii Slovenska ukazuje, ako sa menili spoločenské názory, tradície a praktiky v súvislosti so smrťou. Napriek pokroku v medicíne a zmene postojov v posledných desaťročiach, staré zvyky a rituály nám ponúkajú pohľad na bohatú kultúrnu históriu spojenú so životom a smrťou.
zdroj: sme.sk
